Osvietenské myšlienky sa do Uhorska dostali v polovici 18. storočia a ich prenikanie podporovala Mária Terézia a najmä jej syn Jozef II. prostredníctvom mnohých reforiem.
Uvedomovali si, že vojensky a hospodársky slabé Uhorsko potrebuje zmeny. Pri reformách pomáhali mnohí vedci a učenci, medzi inými aj Matej Bel či Adam František Kollár.
Postupne sa menila aj sociálna štruktúra spoločnosti. Dôraz sa kládol na tzv. tretí stav – remeselníci, sedliaci, ktorí sa stali aj častou témou literatúry.
Proces formovania slovenského národa nebol jednoduchý. Neľahká situácia v krajine sa prejavovala silnými maďarizačnými úsiliami v politickom i kultúrno-duchovnom živote. Obhajcom slovenských práv sa stáva inteligencia, najmä kňazi a učitelia
Medzi hlavné ciele patrilo uzákonenie spisovnej slovenčiny.
na katolíkov – na čele stál Anton Bernolák, (ďalší stúpenci Jozef Ignác Bajza, Juraj Fándly a Ján Hollý), ktorí presadzovali a snažili sa o vlastný jazyk
a evanjelikov – hlavní predstavitelia Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, ktorí boli zástancami biblickej češtiny, resp. slovakizovanej češtiny a jednoty Čechov a Slovákov.
Na Slovensku vznikajú učené spoločnosti, vydávajú sa mnohé časopisy a noviny, v ktorých sa už používajú rôzne formy domáceho jazyka.
V roku 1792 založili Bernolákovci v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, spolok, ktorý združoval prívržencov Bernolákovcov a vydával knihy v bernolákovčine. Jeho hlavnou postavou bol Anton Bernolák, ako významná autorita a tajomníkom a hlavným organizátorom bol Juraj Fándly.
Všetky tieto aktivity stoja na začiatku veľkého kultúrno-spoločenského a politického procesu, ktorý nazývame národným obrodením. Celú pomerne dlhú fázu národného obrodenia môžeme rozdeliť na štyri základné obdobia:
Prvé obdobie – 1780 – 1820 – dovršuje sa fáza utvárania sa slovenskej národnosti. Vedome a uvedomele sa siaha po živom jazyku, čo vrcholí prvou Bernolákovou kodifikáciou. Anton Bernolák kodifikoval v roku 1787 ako prvý spisovný jazyk Slovákov so zásadou „píš ako počuješ“. Išlo o jazyk, vychádzajúci z tzv. kultúrnej západoslovenčiny. Tejto kodifikácii predchádzala dôsledná príprava a rôzne pokusy. Jedným z takýchto pokusov je gramatika Pavla Doležala: Gramatica Slavico-Bohemica (1746).
Druhé obdobie – 1820 – 1830 – naďalej pretrvávajú dva spisovné jazyky a načrtávajú sa dve koncepcie obrodeneckej činnosti. Oba tieto smery spája vzťah k veľkomoravskej tradícii , ktorá súvisela s klasicistickým hľadaním kultúrnych koreňov a ktorá vyústila do koncepcie slovanskej vzájomnosti. V tejto fáze sú už badateľné úsilia o spájanie sa a spoločné rozmýšľanie o národnobuditeľskom programe.
Tretie obdobie – 1840 –1850 – vyvrcholenie národnobuditeľských úsilí. V júli 1843 prišlo k dohode o uzákonení spisovného jazyka na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom. Formuloval sa zároveň aj politický program a program kultúrneho rozvoja Slovenska, ktorý vyvrcholil do založenia spolku Tatrín (1844).
Štvrté obdobie – 1850 –1860 – zmarenie úsilí, preskupovanie síl a hľadanie východísk.
Po porážke revolúcie 1848 – 1849 vyhlásila viedenská vláda absolutistický režim pod vedením ministra vnútra Alexandra Bacha. Cenzúra a maďarizácia bránili rozvoju národného a spoločenského života.
V roku 1852 prestali vychádzať Hurbanove Slovenské pohľady. V polovici októbri 1851 sa v Bratislave zišli poprední predstavitelia štúrovského a bernolákovského hnutia a poverili Martina Hattalu vypracovaním normatívnej príručky spisovnej slovenčiny, ktorá vyšla začiatkom roku 1852 anonymne pod názvom Krátka mluvnica slovenská.
Vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine sa 6. a 7. júna 1861 konalo Slovenské národné zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnilo okolo 6000 zástupcov slovenského národného života.
Zhromaždenie prebiehalo na voľnom priestranstve pod lipami pred evanjelickým kostolom. V diskusii vedenej Jánom Franciscim sa posudzoval návrh programového dokumentu, ktorého hlavným zostavovateľom bol Štefan Marko Daxner. Konečné znenie memoranda účastníci martinského stretnutia prijali 7. júna 1861. Memorandum kládlo dôraz na potrebu zabezpečiť svojbytnosť slovenského národa a jeho rovnoprávnosť v rámci Uhorska.
V roku 1863 bola založená Matica Slovenska, prvým predsedom sa stal Štefan Moyzes a podpredsedom Karol Kuzmány.
Memorandum iniciovalo aj zriadenie troch slovenských gymnázií v roku 1869 – Revúca, Martin, Kláštor pod Znievom.
V roku 1867 sa uskutočnilo tzv. rakúsko-uhorské vyrovnanie, ktoré znamenalo pre nemaďarské národnosti v Uhorsku koniec sľubným perspektívam. Na Slovensku sa po tejto politickej zmene otvorili brány maďarizácii. Matica slovenská nestačila splniť svoj program, pretože ju roku 1875 zatvorili, ešte predtým zrušili aj tri slovenské gymnázia.
V roku 1875 nastúpila v Uhorsku k moci vláda Kálmana Tiszu, ktorá sa spájala posilnením vplyvu maďarskej vysokej šľachty na politický život krajiny a zintenzívnil sa národnostným útlak.
Od roku 1893 začala Martine pôsobiť Slovenská muzeálna spoločnosť pod vedením Andreja Kmeťa. Združovala záujemcov o zbieranie, odborné opatrovanie a sprístupňovanie pamiatok materiálnej a duchovnej kultúry Slovákov. Jej hlavným cieľom bolo založenie národného múzea, knižnice a organizovanie výskumnej vlastivednej a muzeologickej činnosti. Popri Martine sa centrum slovenského národného hnutia vytvorilo i v Trnave, kde už od roku 1870 pôsobil Spolok svätého Vojtecha, ktorý založil Andrej Radlinský. Spolok vydával kalendáre, náboženské a vzdelávacie tlačoviny, pod vedením Martina Kollára tu vychádzali Katolícke noviny.
V Prahe vznikol v roku 1882 slovenský akademický spolok Detvan, ktorý veľkou mierou prispieval k rozvoju národného povedomia slovenských študentov a oboznamoval českú verejnosť so slovenskou kultúrou a so slovenským životom. V r. 1896 v Prahe vznikol český spolok Českoslovanská jednota. Jeho programom bolo čeliť rastúcej germanizácii a maďarizácii v Rakúsko- Uhorsku. Prvým predsedom Českoslovanskej jednoty sa stal František Pastrnek. Spolok zanikol po vypuknutí prvej svetovej vojny. Českoslovanská jednota významnou mierou prispela k vzniku Česko-Slovenska. Od roku 1908 organizovala v moravskom kúpeľnom meste Luhačovice česko-slovenské porady (nazývané aj snemy), na ktorých predstavitelia českej a slovenskej politickej, hospodárskej a kultúrnej elity hľadali možnosti prehĺbenia spolupráce a vzájomného zbližovania oboch národov.
V októbri 1907 na tvrdú maďarizáciu a národnostný útlak v Uhorsku upozornila svet Černovská tragédia. V Černovej (časť Ružomberka) si obyvatelia z vlastných financií a z iniciatívy Andreja Hlinku, rodáka obce, postavili katolícky kostol. Dedinčania trvali na tom, aby kostol požehnal ich rodák. Spišský biskup Párvy rozhodol inak. Hlinka bol totiž v tom čase suspendovaný a odsúdený pre „poburovanie proti maďarskej národnosti“. Do Černovej tak prišli dva panské koče s cieľom požehnať kostol cudzím farárom Martinom Pazúrikom. Keď dedinčania protestovali, uhorskí žandári začali do ľudí strieľať. Táto tragédia si vyžiadala 15 mŕtvych, 12 ťažko zranených a 40 ľahko zranených. 38 dedinčanov bolo odsúdených na 36,5 roka väzenia. Udalosti pripomína pamätník na cintoríne a tiež je na mieste tragédie pamätná tabuľa.
Prvá svetová vojna vypukla 28. júla 1914, keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Dôsledkom jej vyhlásenia boli národnostné otázky v Rakúsko-Uhorsku odsunuté do úzadia. Bojové operácie na území súčasnej Slovenskej republiky prebiehali od novembra 1914. Vo vojne zomrelo asi 10 miliónov ľudí a 20 miliónov ľudí sa zranilo.
Slovenský a český exil na čele s bývalým ríšskym poslancom Tomášom Garriguom Masarykom, generálom Milanom Rastislavom Štefánikom a diplomatom Eduardom Benešom presadzoval počas vojny u mocností Dohody vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov .V priebehu roku 1918 bol budúci Česko-Slovenský štát medzinárodne prijatý. Česko-slovenské légie boli de facto uznané za spojeneckú armádu.
Národný výbor československý v Prahe prevzal moc, vydal prvý zákon o zriadení samostatného štátu československého a zverejnil v Lidových novinách známe zvolanie „Lide československý!“. To boli hlavné udalosti 28. októbra 1918, ktoré položili základy Československej republiky. Slováci sa k novému spoločnému štátu prihlásili Martinskou deklaráciou (30. októbra 1918), ktorou definitívne zrušili zväzok s Uhorskom.
