Dobrovoľníčka a podporovateľka štúrovcov aj výprav Slovenského povstania, opatrovateľka a ošetrovateľka, divadelná ochotníčka i bojovníčka proti predsudkom a za vzdelanie či spisovateľka, prekladateľka a slovenská historička.
Roky národného obrodenia na Slovensku menili, formovali a ovplyvňovali viaceré ženy. Spoznajme ich.
Vo svojom dome zriadila provizórnu nemocnicu, v pivnici schovávala slovenských dobrovoľníkov a ranených bojovníkov a stála aj pri vyhlásení Slovenskej národnej rady. Ak hľadáme významnú ženskú osobnosť slovenského národného obrodenia a revolučného diania v rokoch 1848 – 1849, je ňou Anna Kolényiová, rodená Valenčíková.
Keď v roku 1848 vypuklo slovenské povstanie proti maďarskej nadvláde, Anna Kolényiová spolu so svojimi dcérami ušili pre slovenských dobrovoľníkov povestné kokardy, symboly národnej hrdosti a aj slávnu národnú zástavu.
Anna nebola len pasívnou hostiteľkou významných udalostí. V nebezpečných časoch skrývala vo svojej pivnici slovenských dobrovoľníkov a ranených bojovníkov. Po ťažkej bitke pri osade U Klasovitých 28. septembra 1848 dokonca zriadila vo svojom dome provizórnu nemocnicu, kde ošetrovala zranených dobrovoľníkov.
Opatrovateľka zranených dobrovoľníkov, organizátorka prvej pomoci na bojisku, priekopníčka moderného ošetrovateľstva na Slovensku, jedna z najvýznamnejších slovenských ženských osobností 19. storočia. Johanka Bóriková Hrebendová svojou aktivitou predbehla dokonca známu anglickú ošetrovateľku Florence Nightingalovú, ktorá pomáhala raneným vojakom počas Krymskej vojny.
Narodila sa v Humpolci ako dcéra evanjelického farára Pavla Bórika. Stala sa prvou slovenskou ženou, ktorá organizovala ošetrovateľskú starostlivosť priamo na bojisku. Johanka poskytovala prvú pomoc zraneným dobrovoľníkom počas bojov, sama pritom často čelila nebezpečenstvu.
Svojimi skutkami položila základy moderného vojenského ošetrovateľstva na Slovensku a stala sa vzorom pre ďalšie generácie slovenských zdravotníkov.
Anna Jurkovičová-Hurbanová je v povedomí ľudí zapísaná ako prvá slovenská herečka. Hoci nebola celkom prvou, bola bojovníčkou proti spoločenským predsudkom a súčasťou národného a kultúrneho diania na Slovensku.
Narodila sa v rodine významného pedagóga a národovca Samuela Jurkoviča, zakladateľa slovenského družstevníctva a ochotníckeho divadla v Sobotišti. V rokoch 1841 – 1842 Anna vstúpila na dosky miestneho ochotníckeho divadla, v roku 1845 sa vydala za Jozefa Miloslava Hurbana. Manželia sa usadili na evanjelickej fare v Hlbokom, narodil sa im syn, neskôr známy literát – Svetozár Hurban Vajanský. Rodinnú pohodu však narušili udalosti Slovenského povstania v roku 1848, do ktorého sa Hurban aktívne zapojil. Po vydaní zatykača na jej manžela, Štúra a Hodžu čelila Anna viacerým domovým prehliadkam a prepadom zo strany úradov. Nakoniec sa rozhodla v prestrojení utiecť za Hurbanom do českej Rusavy. Po skončení revolučných udalostí sa vrátila rodina späť do Hlbokého.
Poetka, prozaička, autorka detskej literatúry, jedna z najvýznamnejších slovenských spisovateliek prvej polovice 20. storočia a prvá žena ocenená titulom národná umelkyňa. Ľudmila Podjavorinská, vlastným menom Ľudmila Riznerová. Jej život bol úzko spätý s regiónom podjavorinského kraja, ktorému venovala aj svoje literárne meno.
Narodila sa v Bzinciach pod Javorinou, kde prežila takmer celý svoj život. Prvé básne písala ako dospievajúce dievča a publikovala ich v rôznych časopisoch a novinách – Dennica, Slovenské pohľady či Živena. Svoju profesionálnu tvorivú dráhu začala ako poetka a prozaička pre dospelých, pričom v jej dielach rezonovali najmä témy lásky, domova a ženského osudu.
Najväčšiu popularitu a uznanie však získala ako autorka detskej literatúry. Jej najznámejšie detské knihy ako Zajko Bojko (1930), Zvonky (1942) alebo Čin-Čin (1943) sú dodnes čítané a milované generáciami slovenských detí.
Bola mimoriadne činná aj vo verejnom a kultúrnom živote. Aktívne sa zapájala do ženského spolku Živena, kde sa zasadzovala za ženské vzdelávanie, emancipáciu a zlepšenie spoločenského postavenia žien na Slovensku.
Prvá Slovenka, ktorá úspešne obhájila doktorát na francúzskej Sorbonne, významná slovenská historička, literárna vedkyňa, prekladateľka prvej polovice 20. storočia, pedagogička, no aj diplomatka, divadelná ochotníčka, režisérka.
V roku 1905 začala študovať v Paríži. Po skončení štúdia napísala dizertačnú prácu s názvom „Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti“. Bola to prvá vedecká práca o Štúrovi založená na dôkladnom archívnom výskume.
V roku 1913 začala pôsobiť ako profesorka francúzštiny na gymnáziu v Rusku. Počas jednej svojej spiatočnej cesty z Talianska sa zastavila na Slovensku, kde ju zastihla prvá svetová vojna. Usadila v Martine, kde sa zoznámila s evanjelickým farárom Ondrejom Devečkom, za ktorého sa vydala.
Po skončení prvej svetovej vojny a vzniku prvej Československej republiky sa začala venovať politickej činnosti a rozširovaniu československo-francúzskej spolupráce. V roku 1919 bola členkou československej delegácie na Mierovej konferencii v Paríži ako expertka do Slovenskej diplomatickej misie. Patrí tiež k priekopníčkam slovenskej modernej historiografie a prekladateľstva.