Jeho meno je späté s menami ako Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban. Spolu tvoria akoby veľkú trojicu slovenských národných buditeľov.
Michal Miloslav Hodža, evanjelický kňaz, básnik, jazykovedec a zakladateľ spolku Tatrín, sa narodil 22. septembra 1811 v Rakši pri Turčianskych Tepliciach v rodine mlynára Jána Hodžu. Základné vzdelanie získal v susedných Mošovciach, v tej istej ľudovej škole, v ktorej študoval pred ním aj jeho vzor Ján Kollár. Gymnaziálne roky prežil najskôr v Banskej Bystrici, neskôr v Rožňave. Teologické a filozofické vzdelanie získal v rokoch 1829 – 1832 na evanjelickom kolégiu v Prešove. Zásadný význam v jeho živote malo štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa v rokoch 1832 až 1834 zoznámil a spriatelil s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom. Stal sa členom a veľmi skoro aj predsedom Spoločnosti česko-slovanskej. Na pamätnej vychádzke na Devín prijal v apríli 1836 symbolicky meno Miloslav. Teologické štúdia zavŕšil vo Viedni, kde ho aj v roku 1837 vysvätili za evanjelického kňaza.
Už od študentských rokov bol výrazným obrancom slovenských práv, významne sa angažoval v boji proti maďarizácii. V júni 1842 bol členom slovenskej deputácie vo Viedni, ktorá odovzdala kniežaťu Metternichovi „slovenský prestolný prosbopis“. Išlo o prejav odporu slovenských národovcov proti narastajúcemu tlaku uhorskej administratívy.
Významnú úlohu zohral Hodža pri kodifikovaní novej jazykovej úpravy. Zúčastnil sa schôdzky na Dobrej Vode, kde ich dielo odobril básnik Ján Hollý. Následne v roku 1843 došlo na Hurbanovej fare v Hlbokom k uzákoneniu novej spisovnej slovenčiny. Hodža v tomto procese vystupoval ako gramatický pragmatik, ktorého hlavnou zásluhovou bolo nastavenie gramatických pravidiel. Tie neskôr v roku 1852 vstúpili do platnosti ako hodžovsko-hattalovska reforma pravopisu, ktorý sa používal až do začiatku 20. storočia.
Od roku 1867 pôsobil ako farár v Liptovskom Mikuláši. Práve jeho zásluhou tu bol v roku 1844 založený kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín, ktorý podporoval národnobuditeľské aktivity po celom Slovensku. V Liptovskom Mikuláši sa v máji 1848 na podnet Hodžu uskutočnilo stretnutie Štúra a urbana, kde schválili 14 bodov Žiadostí slovenského národa, v rámci ktorých bolo požadované zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka, zrušenie poddanstva či prepustenie z väzenia Janka Kráľa Jána Rotaridesa. Po zverejnení Žiadostí však bol na všetkých troch vydaný zatykač. Hodža ušiel do Čiech, aby sa vyhol zatknutiu. V revolučných rokoch 1848 – 1849 zohral Hodža aktívnu úlohu v Slovenskej národnej rade. Po potlačení povstania musel opäť dočasne opustiť Uhorsko. V exile pôsobil najmä v Čechách.
Z exilu sa vrátil Hodža do Liptovského Mikuláša. Jeho fara bola častým miestom významných stretnutí slovenských národovcov. V tomto období vychádza jeho básnická zbierka „Matora“, ktorá bola prijatá s veľkým uznaním. Ide o najdlhšiu slovenskú romantickú poéziu, má 20 400 veršov.
V druhej polovici 60-tych rokoch 19. storočia sa dostal Hodža do sporov s vedením protestantskej cirkvi. To malo za dôsledok jeho odvolanie z postu farára v Mikuláši a nútený odchod do penzie. Podmienkou zo strany úradov pre vyplácanie renty bolo, aby opustil Uhorsko. Hodža prežil zvyšok života takmer v zabudnutí v Českom Tešíne, kde 26. marca 1870 v zomrel. V Českom Tešíne bol pôvodne aj pochovaný, ale v roku 1922 boli jeho ostatky repatriované a pochované v Liptovskom Mikuláši.
Miesta spojené s Michalom Miloslavom Hodžom:
Bratislava, Hlboké