Osobnosti Slovenského národného obrodenia

I. Bernolákovské obdobie

Anton Bernolák
(1762 – 1813)

Kňaz, jazykovedec a prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny, známy najmä pôsobením v Čeklísi (dnes Bernolákovo), Trnave a Bratislave. V roku 1787 vytvoril na základe západoslovenského nárečia prvú kodifikovanú podobu spisovnej slovenčiny – bernolákovčinu, ktorú predstavil v odborných dielach o gramatike a jazykových pravidlách. Významne sa zaslúžil aj o rozvoj slovenskej literatúry a jazyka prostredníctvom Slovenského učeného tovarišstva. Pracoval na rozsiahlych jazykových dielach vrátane veľkého slovníka, ktorý vyšiel až po jeho smrti. Svoju životnú dráhu ukončil ako farár a dekan v Nových Zámkoch.

Anton Bernolák

Alexander Štefan Rudnay
(1760 – 1831)

Kňaz, arcibiskup, vzdelanec konca 18. a prvej tretiny 19. storočia, vďaka ktorému sa šírila slovenská kultúra, a iniciátor výstavby monumentálnej baziliky v Ostrihome zároveň. Narodil sa 4. októbra 1760 v obci Svätý Kríž nad Váhom. Najskôr študoval  Nitre na piaristickom gymnáziu, neskôr teológiu v Trnave a v Budíne. Svojou usilovnosťou, elánom a odhodlaním sa prepracoval na vysoké cirkevné funkcie. V roku 1815 sa stal biskupom v Albe Julii (dnešné Rumunsko) a v roku 1819 arcibiskupom ostrihomskej arcidiecézy a kardinál. Na žiadosť kráľa Františka I. preniesol sídlo arcibiskupstva z Trnavy späť do Ostrihomu.

Málokto vie, že rodák z malej slovenskej obce stojí za svetoznámou a monumentálnou bazilikou v Ostrihome, ktorá sa dodnes týči nad Dunajom. Alexander Štefan Rudnay ju inicioval počas svojho pôsobenia v Ostrihome v roku 1822. Jej dokončenia sa síce nedočkal, má v nej však svoju hrobku. Na jeho počesť je pomenované viacero škôl, ulíc či námestí po celom Slovensku.

Juraj Palkovič
(1763 – 1835)

Katolícky kňaz, významný prekladateľ, vydavateľ a organizátor kultúrneho života Slovákov na prelome 18. a 19. storočia. Narodil sa vo Veľkých Chlievanoch pri Bánovciach nad Bebravou. Študoval na v Trnave, na Seminári Pázmaneum vo Viedni a na Generálnom seminári v Bratislave, kde bol spolužiakom Antona Bernoláka, a práve to ovplyvnilo jeho život.

Patril medzi zakladajúcich členov Slovenského učeného tovarišstva.  Šíreniu a rozvoju bernolákovského spisovného jazyka napomáhal predovšetkým vydavateľskou a prekladateľskou prácou. Jeho životným dielom sa stal preklad celej Biblie do bernolákovskej slovenčiny, nad ktorým pracoval viac ako štvrťstoročie. Jeho zásluhou vyšli do roku 1835 najmä všetky diela najvýznamnejšieho básnika Jána Hollého. Počas prác na preklade Biblie vydal v rokoch 1825 – 1827 šesťzväzkový slovník Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí Antona Bernoláka, ktorý zredigoval, upravil a doplnil.

Juraj Fándly
(1750 – 1811)

Katolícky kňaz, spisovateľ a historik, jedna z najvýznamnejších osobností prvej fázy slovenského národného obrodenia. Ako blízky spolupracovník Antona Bernoláka sa stal autorom prvého väčšieho diela v bernolákovčine a významným šíriteľom osvety medzi jednoduchými ľuďmi. Vo svojich knihách spájal vieru, osvietenské myšlienky a praktické rady pre každodenný život, hospodárenie i zdravie. Najvýraznejšie pôsobil ako farár a ľudový učiteľ v Naháči pri Trnave. Napriek chudobe a ťažkému záveru života zanechal rozsiahle a trvalé dielo, ktoré významne ovplyvnilo slovenskú kultúru a vzdelanosť.

Juraj Fándly

II. Predromantické a klasicistické obdobie

Ján Hollý
(1785 – 1849)

Významný slovenský básnik, katolícky kňaz a kľúčová osobnosť národného obrodenia, prezývaný slovenský Homér a Vergílius. Vo svojej tvorbe v bernolákovčine dokázal, že slovenčina je schopná niesť veľké umelecké a historické témy. Preslávil sa najmä monumentálnymi eposmi Svätopluk, Cyrillo-Metodiada a Sláv, v ktorých oslavoval slovanské dejiny a posilňoval národné povedomie. Väčšinu diel vytvoril počas dlhoročného pôsobenia v Maduniciach, významnú úlohu zohral aj v podpore novej štúrovskej kodifikácie slovenčiny. Jeho život a dielo patria k vrcholom klasickej slovenskej literatúry.

Ján Hollý

III. Česko-slovanský a evanjelický prúd

Ján Kollár
(1793 – 1852)

Básnik, evanjelický kňaz, mysliteľ a výrazná osobnosť českého a slovenského národného obrodenia. Preslávil sa najmä básnickou skladbou Slávy dcéra, v ktorej rozvinul ideu slovanskej vzájomnosti a kultúrnej jednoty Slovanov. Jeho myslenie formovali štúdiá v Jene, kde sa inšpiroval osvietenstvom a nemeckou filozofiou i teológiou. Dlhé roky pôsobil ako farár v Pešti, kde sa významne zaslúžil o cirkevný a kultúrny život Slovákov. Okrem literatúry sa venoval aj vede a publicistike, v ktorých systematicky rozpracoval svoje všeslovanské koncepcie.

Ján Kollár

Karol Štúr
(1811 – 1851)

Stojí síce v tieni svojho slávneho mladšieho brata Ľudovíta Štúra, jeho význam a prínos pre obrodenie a jazyk je však neodškriepiteľný. Bol talentovaný pedagóg, básnik, publicista a evanjelický kňaz.

Už počas štúdií prejavil veľký záujem o literatúru, históriu a národnú problematiku. V roku 1829 stál pri založení Spoločnosti česko-slovanskej spolu so Samom Chalupkom, Danielom Lichardom a ďalšími, v školskom roku 1832 – 1833 bol jej podpredsedom a knihovníkom.

Väčšinu svojho dospelého života však prežil v Modre, kde bol od roku 1839 učiteľom na evanjelickom gymnáziu. Tu naplno prejavil svoj učiteľský talent a zanietenie. Od roku 1846 slúžil v Modre aj ako miestny farár.

Jeho výrazným prínosom bola podpora mladšieho brata Ľudovíta Štúra, pre ktorého bol významným vzorom a poradcom. Karol Štúr sa tiež významne podieľal na organizovaní národného života v Modre, ktorá sa stala dôležitým centrom slovenského hnutia.

Dionýz Štúr
(1827 – 1893)

Geológ a paleontológ, prírodovedec, riaditeľ Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, vedecká slovenská osobnosť svetového mena. Taký bol Dionýz Štúr, ktorého odborná práca výrazne ovplyvnila rozvoj prírodných vied nielen na Slovensku, či vtedajšej habsburskej monarchii, ale aj na širšom území Európy.

Narodil sa 2. apríla 1827 v Beckove, rodinne bol spriaznený s jazykovedcom Ľudovítom Štúrom. Študoval na lýceu v Bratislave, neskôr na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1844 sa rozhodol študovať na Viedenskej univerzite, kde sa nadchol pre botaniku a geológiu. Prijali ho do novo založeného  Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, s ktorým bol spätý celý profesijný život. Začal tu pracovať v roku 1850, o 42 rokov neskôr z neho odišiel do dôchodku ako jeho vážený riaditeľ. Bol jediným geológom slovenského pôvodu, ktorý túto funkciu v histórii ústavu zastával. Považuje sa za zakladateľa modernej slovenskej geológie a priekopníka prírodných vied na Slovensku.

IV. Štúrovské obdobie
vrchol národného obrodenia

Ľudovít Štúr
(1815 – 1856)

Jazykovedec, politik, publicista a najvýraznejšia osobnosť slovenského národného obrodenia. Preslávil sa najmä kodifikáciou spisovnej slovenčiny v roku 1843, ktorú založil na stredoslovenskom nárečí ako jazyku slovenského národa. Ako vodca mladých národovcov, redaktor Slovenských národných novín a poslanec uhorského snemu presadzoval národné, sociálne a jazykové práva Slovákov. Aktívne sa zapojil aj do revolučných udalostí rokov 1848 – 1849 a spoluzaložil Slovenskú národnú radu. Jeho život sa skončil tragicky v mladom veku, no jeho odkaz dodnes tvorí základ slovenskej národnej identity.

Ľudovít Štúr

Samo Chalupka
(1812 – 1883)

„Mor ho!“ Kto by nepoznal jednu z najslávnejších básní slovenskej literatúry. Stojí za ňou a týmto heslom, ktoré sa stalo výzvou pre generácie Slovákov, Samo Chalupka. Bol nielen talentovaným básnikom, ale aj bojovníkom za slobodu. Ako evanjelický kňaz, básnik, publicista a osobnosť štúrovskej generácie sa výrazne zapísal do kultúrnych dejín Slovákov.

Narodil sa 27. februára 1812 v Hornej Lehote pri Brezne, bol mladším bratom Jána Chalupku, dramatika a prozaika. Na Evanjelickom lýceu v Bratislave nadviazal priateľstvo so spolužiakmi Karolom Štúrom a Danielom Lichardom. Práve táto trojica položila základy národnobuditeľských aktivít na lýceu, keď v roku 1829 založili Spoločnosť česko-slovanskú.

Písal v štúrovskej spisovnej slovenčine a jeho poetika výrazne čerpala zo slovenského folklóru a histórie. Medzi najvýznamnejšie diela patrí predovšetkým epická báseň „Mor ho!“, „Likavský väzeň“, „Kráľohoľská“, „Branko“, či „Turčín Poničan“.

Andrej Sládkovič
(1820 – 1872)

Kto by nepoznal Marínu či Detvana. Diela jedného z najvýznamnejších slovenských básnikov romantizmu v 19. storočí Andreja Sládkoviča, vlastným menom Andreja Braxatorisa. Bol evanjelickým kňazom, básnikom, prekladateľom a aktívnym účastníkom slovenského národného hnutia.

Narodil sa 30. marca 1820 v Krupine v rodine evanjelického učiteľa a literáta Ondreja Braxatorisa. Vzdelávať sa začal v rodnom meste, neskôr prešiel na Evanjelické lýceum do Banskej Štiavnice a Bratislavy a napokon v rokoch 1843 – 1844 študoval teológiu v nemeckom meste Halle. V Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom a nadchol sa jeho myšlienkami.

Patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej. Najznámejším jeho lyricko-epickým dielom je Marína, údajne najdlhšia ľúbostná báseň na svete. K ďalším významným diela Sládkoviča patrí Detvan, lyricko-epická báseň, ktorá opisuje krásu slovenskej prírody a ľudových tradícií Podpoľania.

Janko Matúška
(1821 – 1877)

Básnik, dramatik, národný aktivista, osobnosť slovenského národného obrodenia, bez ktorého by slovenská štátna hymna Nad Tatrou sa blýska vyzerala celkom inak. Narodil sa 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne na Orave. Po základnom vzdelaní na rodnej Orave pokračoval v štúdiách na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Práve tu sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom a ďalšími štúrovcami, ktorí zásadne ovplyvnili jeho ďalšie smerovanie.

Keď uhorské úrady v decembri 1843 odvolali Ľudovíta Štúra z profesorského miesta na lýceu, Matúška spolu s ďalšími študentmi na protest opustili Bratislavu a smerovali do Levoče. Počas tohto protestného odchodu v roku 1844 vznikla báseň „Ponad Tatrou blýska“, neskôr známa ako „Nad Tatrou sa blýska“, ktorá sa stala hymnou slovenského národa a neskôr aj štátnou hymnou Slovenskej republiky.

Okrem básní sa venoval aj dramatickej tvorbe. Aktívne sa zapojil aj do revolučných udalostí v rokoch 1848 – 1849. Podporoval myšlienky slovenského povstania, aj keď sa priamo bojov nezúčastnil, angažoval sa v osvetovej činnosti medzi ľudom.

Janko Kráľ
(1822 – 1876)

Hovorí sa, že bol najrevolučnejší, že bol búrlivák, rebel, no jeho básne vynikajú svetovou kvalitou. Janko Kráľ jedna z najvýznamnejším osobností slovenského romantizmu a národného obrodenia v 19. storočí, básnik, aktivista nazývaný aj „Divný Janko“. Narodil sa 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Prelom v jeho živote prišiel so štúdiom na Evanjelickom lýceu v Bratislave (1842 ­1844), kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Patril medzi najaktívnejších štúrovcov, bol známy nespútanou povahou, revolučným duchom a snahou meniť spoločnosť k lepšiemu. K jeho najvýznamnejším dielam patria: „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“, „Zverbovaný“, „Krajinská pieseň“, „Duma Bratislavská“, či „Orol vták“.

Aktívne sa zapojil aj do revolučného diania v rokoch 1848 – 1849. Spolu s priateľom Jánom Rotaridesom vystúpil pred ľudom v Honte, kde vyzývali obyvateľov k boju za sociálnu spravodlivosť, slobodu a národné práva Slovákov. Uhorskými úradmi bol zatknutý a uväznený v Šahách a neskôr v Pešti. Dielo Janka Kráľa zostáva stále aktuálne ako symbol vzdoru voči nespravodlivosti, boja za sociálne práva a národnú slobodu.

Martin Hattala
(1821 – 1903)

Martin Hattala bol výraznou osobnosťou slovenského jazykovedného a československého kultúrneho života 19. storočia. Narodil sa 4. novembra 1821 v Trstenej na Orave v rodine remeselníka. Bol členom jazykovedného výboru spolku Tatrín, ktorý viedol Ľudovít Štúr a ten ho poveril úlohou vypracovať novú slovenskú gramatiku. V  roku 1851 prišlo k stretnutiu katolíkov, ktorí boli zástancovia bernolákovčiny s evanjelikmi, ktorí presadzovali Štúrovu formu slovenského jazyka. Výsledkom stretnutia bola dohoda o zjednotení slovenského jazyka na základe Štúrovej reformy.

V tom čase len 29-ročný Hattala bol poverený napísať nové pravidlá slovenskej gramatiky. Vyšla v roku 1852. Hattalova verzia sa stala definitívnou podobou slovenského spisovného jazyka. Koncept, ktorý vstúpil do dejín jazykovedy ako hodžovsko-hattalovská reforma, základ slovenskej gramatiky až do roku 1902.

Od roku 1861 pôsobil ako profesor slovanských jazykov na Karlovej univerzite v Prahe. Vďaka jeho precíznym jazykovedným úpravám, praktickým reformám a širokej publikačnej činnosti bola slovenčina definitívne uznaná ako rovnocenný európsky jazyk.

Viliam Šulek
(1825 – 1848) Karol Holuby
(1826 – 1848)

Dobrovoľníci z čias meruôsmych rokov, teda rokov 1848–1849.  Obetovali sa za slobodu slovenského národa.

Viliam Šulek študoval na modranskom lýceu, ktoré navštevoval aj Karol Holuby, nadchli sa pre slobodu slovenského národa a spriatelili sa. Do života mladíkov zasiahol víchor revolúcie meruôsmych rokov 1848 – 1849. V septembri vstúpili slovenské dobrovoľnícke oddiely na Kopanice. Karol Holuby prijal výzvu pridať sa do služieb národa a J. M. Hurban ho vymenoval za splnomocnenca pre Lubinu a okolité obce. Odtiaľto organizoval prísun potravín i nových dobrovoľníkov. Podobnú činnosť robil aj Viliam Šulek v obci Krajné. Maďarským oddielom však prišli posily, s pomocou ktorých zvíťazili. Viliam Šulek bol zatknutý a prevezený do Hlohovca. Karol viedol odboj v rodnej Ľubinej, ale aj tu pod tlakom maďarskej presily museli kapitulovať. Karol bol vyslaný, aby rokoval s maďarským veliteľom o podmienkach kapitulácie, ale bol zradne zajatý a taktiež prevezený do Hlohovca.

Tu boli Viliam Šulek a Karol Holuby obvinení ako buriči a povstaleckí velitelia. Odsúdili ich na trest smrti obesením.

Vendelín Bohboj Kutlík
(1834 – 1904)

Úspešný advokát, básnik, publicista, organizátor divadelných predstavení v Trnave a aj národný buditeľ či „druhý Štúr“. Vendelín Bohboj Kutlík patrí medzi významné osobnosti slovenského národného obrodenia druhej polovice 19. storočia.

Narodil sa 5. apríla 1834 v Starej Pazove v dnešnej Vojvodine (Srbsko) v rodine evanjelického učiteľa Jána Kutlíka.

Študoval na gymnáziu v Sarvaši a Banskej Štiavnici, v ktorej mu bol spolužiakom a neskoršie celoživotným priateľom Michal Mudroň, ďalší významný národovec. Po ukončení gymnaziálneho štúdia začal študovať právo Bratislave. V tomto svojom prvom „bratislavskom období“ sa mu podarilo, tak ako kedysi Ľudovítovi Štúrovi, zhromaždiť okolo seba takmer 30 študentov, ktorých nadchol pre slovenskú národnú vec. Organizoval schôdzky, výlety do okolitej prírody, kde recitovali básne, spievali národné piesne a diskutovali o politických a národných otázkach. Zorganizoval tiež druhý pamätný výstup na Devín, ktorého sa 14. mája 1863 zúčastnili mnohí mladší a starší národovci.

V roku 1867 sa Vendelín Kutlík usadil v Trnave, kde si otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu. Spolu s manželkou Boženou, dcérou známeho národného buditeľa Michala Miloslava Hodžu, sa výrazne zapojil do organizovania kultúrneho života v meste. V roku 1874 sa presťahoval do Bratislavy, kde pokračoval v advokátskej praxi a aktívne pôsobil v slovenskom národnom živote.

Jozef Miloslav Hurban
(1817 – 1888)

Evanjelický kňaz, spisovateľ, novinár a jedna z ústredných osobností slovenského národného obrodenia. Ako blízky spolupracovník Ľudovíta Štúra sa podieľal na kodifikácii spisovnej slovenčiny v roku 1843 a patril k hlavným ideológom národného hnutia. V revolučných rokoch 1848 – 1849 stál na čele slovenského povstania a stal sa prvým predsedom Slovenskej národnej rady. Významne sa zapojil aj do tvorby Žiadostí slovenského národa a neskôr Memoranda národa slovenského. Popri politickej činnosti zanechal rozsiahle literárne a publicistické dielo a celý život pôsobil ako farár v Hlbokom.

Jozef Miloslav Hurban

Štefan Marko Daxner
(1822 – 1892)

Politik, právnik, publicista a národný buditeľ. Stál pri každej významnej udalosti, ktorá sa udiala, a často bol aj jej iniciátor.

Do národného diania vstúpil v roku 1847, v rodnom Tisovci vtedy zverejnil požiadavky smerujúce ku zrušeniu poddanstva a povolenia používať slovenčinu ako úradnú reč v stolici. V marci 1848 bol jedným z hlavných autorov významného politického dokumentu „Žiadosti slovenského národa“. Bokom neostal ani počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849. Na Gemeri spoločne s Jankom Franciscim verboval dobrovoľníkov, za čo boli obaja zatknutí a odsúdení na trest smrti. Pred krutým osudom ich zachránila prehra maďarských vojsk v bitke pri Schwechate.

V roku 1861 zohral rozhodujúcu úlohu pri organizovaní Memorandového zhromaždenia v Martine. Bol tvorcom historicky významného dokumentu „Memorandum národa slovenského“, ktorý vyjadroval požiadavky Slovákov na politickú autonómiu, vlastnú slovenskú správu a rozvoj slovenského školstva a kultúry.

Ján Palárik
(1822 – 1870)

Priekopník slovenského divadla, ktorý položil základy slovenskej komédie a satirického divadla. Kňaz, dramatik, novinár, politik a zanietený propagátor vzdelávania. Narodil sa 27. apríla 1822 v obci Raková pri Čadci na Kysuciach. Študoval teológiu. Ako kaplán pôsobil v Starom Tekove, v Štiavnických Baniach a Banskej Štiavnici. Vo svojich článkov kládol dôraz na vzdelanie. Kritizoval aj pomery a vzťahy v cirkvi, uvažoval aj o potrebe spojenia všetkých cirkví pôsobiacich na Slovensku. Za tieto názory bol potrestaný trojtýždňovým kláštorným väzením a preložením do Budína. Palárik tak začal písať divadelné hry.  Svojimi veselohrami položil základy slovenskej komédie a satirického divadla. Medzi najvýznamnejšie patria Inkognito (1857), Drotár (1860) a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862).

Bol aj jedným z organizátorov Memorandového zhromaždenia v Martine v roku 1861, kde Slováci požadovali svoje národné a jazykové práva v rámci Uhorského kráľovstva.

Michal Miloslav Hodža
(1811 – 1870)

Evanjelický kňaz, básnik a jazykovedec, jeden z kľúčových predstaviteľov slovenského národného obrodenia po boku Štúra a Hurbana. Výrazne sa podieľal na kodifikácii spisovnej slovenčiny v roku 1843, najmä pri tvorbe jej gramatických pravidiel. Bol zakladateľom kultúrno-vzdelávacieho spolku Tatrín a aktívnym účastníkom politických udalostí rokov 1848 – 1849. Ako farár v Liptovskom Mikuláši vytvoril významné centrum národného života a podpory slovenských požiadaviek. Jeho literárnym vrcholom je rozsiahla romantická báseň Matora, patriaca k najvýznamnejším dielam slovenskej poézie 19. storočia.

Michal Miloslav Hodža

Štefan Moyzes
(1797 – 1869)

Rímskokatolícky biskup, zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej, pedagóg, verejný činiteľ, kultúrny pracovník a národovec. S tým všetkým sa spája osobnosť Štefana Moyzesa.

Narodil sa 24. októbra 1797 vo Veselom. Základné vzdelanie získal na školách v rodnom kraji, pokračoval na bohosloveckom seminári v Trnave, čo ho priviedlo k štúdiu teológie v Pešti a v Ostrihome. Zlomovým momentom v jeho živote sa stal rok 1850, keď ho menovali za banskobystrického biskupa. V roku 1861 aktívne vystúpil na Memorandovom zhromaždení v Martine, viedol slovenské vyslanectvo k cisárovi Františkovi Jozefovi I., ktoré predložilo Memorandum národa slovenského.

Rozhodujúcu úlohu zohral pri založení Matice slovenskej v roku 1863 v Martine a stal sa jej prvým predsedom. Vďaka jeho prístupu bol ukončený proces zjednotenia katolíkov a evanjelikov, čo sa odzrkadlilo vo vedení Matice slovenskej, kde on ako katolík bol predseda a evanjelik Karol Kuzmány, bol podpredseda.

Okrem politickej a organizačnej činnosti bol Moyzes aj aktívnym publicistom.

V. Porevolučné obdobie a realizmus

Svetozár Hurban-Vajanský
(1847 – 1916)

Slovenský spisovateľ, publicista, literárny kritik, politik a jeden z hlavných predstaviteľov prvej vlny slovenskej realistickej literatúry a národného života v Uhorsku na prelome 19. a 20. storočia. Narodil sa v Hlbokom a už od detstva ho ovplyvňovali osobnosti jeho rodičov – matky Aničky Jurkovičovej a otca Jozefa Miloslava Hurbana.

Študoval právo v Bratislave a doplnkovo v Budapešti. Bol členom bratislavského slovensko-srbského spolku Naprej.

Po skončení štúdií pôsobil ako koncipient v Trnave a v Bratislave. Práve tu sa zoznámil a oženil s Idou Dobrovitsovou, ktorá pochádzala z nemecky hovoriacej rodiny a bola prekladateľkou jeho prác do nemčiny.

Vajanský patril medzi popredných predstaviteľov slovenského realizmu. Je autorom básnických zbierok ako „Tatry a more“ (1879), „Spod jarma“ (1884) či „Verše“ (1890). Známy je najmä pre jeho prózy, inšpirovaný bol ruskou a nemeckou realistickou literatúrou. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány „Suchá ratolesť“ (1884) a „Koreň a výhonky“ (1896).

Pracoval ako redaktor aj šéfredaktor časopisu „Národné noviny“. V roku 1881 obnovil vydávanie „Slovenských pohľadov“.

Ferdiš Juriga
(1874 – 1950)

Katolícky kňaz, publicista a politik, ktorý s vášňou a odhodlaním bojoval za slovenské záujmy a stál aj pri vzniku 1. Československej republiky. Narodil sa 12. októbra 1874 v Gbeloch pri Skalici na Záhorí. Študoval na gymnáziu v Skalici, pokračoval na arcibiskupskom gymnáziu v Ostrihome. Teológiu úspešne ukončil vo viedenskom Pázmaneu, kde bol roku 1897 vysvätený za katolíckeho kňaza.

Politickú kariéru začal výraznejšie formovať po roku 1906, keď sa stal poslancom uhorského parlamentu. Jeho odvážne postoje mu získali rešpekt, ale priniesli aj ostrú kritiku a prenasledovanie zo strany maďarských úradov. V roku 1913 založili s Andrejom Hlinkom Slovenskú ľudovú stranu a Juriga sa stal jej tajomníkom. Pôsobil ako poslanec v Uhorskom sneme až do konca prvej svetovej vojny.  Odznel tu najvýznamnejší prejav, a to prvý prejav v slovenčine v Uhorskom sneme v Budapešti. Juriga oznámil vytvorenie Národného zhromaždenia a Slovenskej národnej rady, ktoré jediné mali reprezentovať slovenský národ.

Bol mimoriadne aktívny ako publicista a venoval sa rozvoju bankovníctva.

VI. Záver národno
oslobodzovacieho zápasu

Milan Rastislav Štefánik
(1880 – 1919)

Významný slovenský politik, diplomat, vojak, astronóm a spolutvorca prvej Československej republiky. Po štúdiách astronómie a prírodných vied v Prahe a Paríži získal medzinárodné uznanie a zriadil sieť meteorologických staníc po svete. Počas prvej svetovej vojny sa aktívne podieľal na organizovaní československých légií a diplomatických rokovaniach, ktoré viedli k vzniku samostatného Československa. Bol tiež ministrom vojny a zásadnou osobnosťou pri návrate légií do vlasti. Štefánik tragicky zahynul pri leteckej havárii 4. mája 1919, no jeho odvaha a odkaz zostávajú symbolom slobody a obetavosti.

 
 
Milan Rastislav Štefánik