Prvý predseda Slovenskej národnej rady, spisovateľ, novinár, politik, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849. S tým všetkým sa spája muž mnohých talentov – Jozef Miloslav Hurban.
Jozef Hurban sa narodil 19. marca 1817 v Beckove do evanjelickej rodiny farára Pavla Hurbana. Ako pätnásťročný osirel a jeho výchovu prevzala jeho staršia setra Tereza. Poslala ho na štúdia do Trenčína, kde sa naučil po maďarsky a po nemecky. Keď mal necelých 14 rokov, začal študovať na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa stretol s Ľudovítom Štúrom. Toto stretnutie bolo pre mladého Hurbana osudové – vzniklo medzi nimi pevné priateľstvo a vzájomné pracovné porozumenie. Ako študent sa v Bratislave zapojil do aktivít Spoločnosti česko-slovanskej a neskôr bol členom tajného spolku Vzájomnosť. Symbolickým prejavom jeho nadšenia pre slovanskú myšlienku bolo prijatie mena Miloslav počas slávnej vychádzky študentov na Devín v 24. apríla 1836.
Po štúdiu bol vysvätený za evanjelického kňaza a začal pôsobiť ako kaplán v Brezovej pod Bradlom. Neskôr v roku 1843 prijal miesto farára v Hlbokom, kde prežil celý zvyšok života. Ešte v tom istom roku sa oženil s Annou Jurkovičovou, dcérou národne uvedomelého učiteľa Samuela Jurkoviča. Spolu vychovali deväť detí, najstarším bol spisovateľ Svetozár Hurban-Vajanský.
Rok 1843 a fara v Hlbokom sa spájajú s významnou udalosťou pre Slovákov. Stretla sa tu trojica – Ľudovít Štúr, Milan Hodža a Jozef Miloslav Hurban a po niekoľkých dňoch rozpráv sa dohodli o novej kodifikácii slovenského jazyka na základe stredoslovenského nárečia. Následne odišli na faru v Dobrej Vode, kde žil v tom čase bernolákovský básnik Ján Hollý, ktorý ich počin odobril. Hurban písal v ďalších rokoch v tejto kodifikovanej slovenčine do viacerých periodík – Slovenské noviny, Orol tatranský (pôv. Tatránsky), Almanach Nitra, ktorý sám vydával.
Ďalší významným medzníkom bolo stretnutie v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši na fare u Milana Hodžu, kde spoločne s Ľudovítom Štúrom formulovali 14 bodov Žiadostí slovenského národa. Požadovali v nich zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka, zrušenie poddanstva či prepustenie z väzenia Janka Kráľa a Jána Rotaridesa. Po zverejnení Žiadostí však bol na všetkých troch vydaný zatykač. Hurban preto ušiel do Čiech.
Na jeseň 1848 sa Hurban sa na čele slovenských dobrovoľníkov vrátil na Slovensko. Bol jedným z hlavných organizátorov veľkého ľudového zhromaždenia v Brezovej pod Bradlom, kde boli sformulované tzv. Nitrianske žiadosti a 19. septembra bola vyhlásená Slovenská národná rada, ktorej sa stal predsedom. Napriek neúspechu jesennej výpravy v roku 1848 sa v nasledujúcom roku podarilo revolucionárom opäť dať dokopy vojenské zbory a Hurban sa stal jedným z hlavných veliteľov.
Po revolúcii sa vrátil k svojej práci v Hlbokom a aj k publikovaniu článkov. Za svoju „protimaďarizačnú“ činnosť bol dvakrát väznený vo Vácove. Zohral významnú úlohu pri tvorbe Memoranda národa slovenského v roku 1861, kde spolu s ďalšími národovcami presadzoval myšlienky autonómie a zachovania národných práv Slovákov v rámci Uhorska.
Jozef Miloslav Hurban bol aj zakladajúcim členom a výrazným podporovateľom Matice slovenskej v roku 1863. Po smrti Karola Kuzmányho sa stal načas superintendentom evanjelickej cirkvi. Zomrel 21. februára 1888 v Hlbokom. Maďarské úrady nepovolili, aby bol pochovaný na čestnom mieste uprostred cintorína. K pohrebu nepustili ani jeho rodinu, ktorá sa mohla na obrad dívať len z protiľahlého kopca. Až v roku 1949 mu na cintoríne postavili pomník. Rok predtým premenovali mestečko Stará Ďala na Hurbanovo.
Najvýznamnejšie diela Jozefa Miloslava Hurbana:
Miesta spojené s Jozefom Miloslavom Hurbanom:
Beckov, Hlboké, Vrbovce, Brezová pod Bradlom, Nové Mesto nad Váhom, Myjava, Bratislava