Azda najvýraznejšia postava slovenských dejín. Jazykovedec, politik, publicista, básnik, ktorého meno je symbolom slovenského národného obrodenia – Ľudovít Štúr.
Narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci ako druhé z piatich detí učiteľa Samuela Štúra a jeho manželky Anny. Mladý Ľudovít už od malička prejavoval mimoriadne nadanie na cudzie jazyky. Už ako dvanásťročný ovládal latinčinu. V tom čase odišiel študovať na nižšie gymnázium v Györi (dnešné Maďarsko), ktoré bolo multinárodným kozmopolitným mestom. Po dvoch tunajších rokoch vedel plynulo maďarčinu, nemčinu a gréčtinu.
V roku 1829 začal študovať v Bratislave na evanjelickom lýceu, kde sa prejavil jeho mimoriadny talent. Angažoval sa v Spoločnosti česko-slovenskej, stretol sa so svojím starším bratom Karolom a zoznámil sa so spolužiakmi Jozefom Hurbanom a Michalom Hodžom. V roku 1834 však musel Ľudovít prerušiť štúdium z dôvodu zlej finančnej situácie svojich rodičov Vrátil sa naspäť do rodného Uhrovca, kde začal pracovať na majetkoch grófa Zaya. Počúval a stretával sa s ľuďmi, formoval názory a pochopil, že jeho miesto je na lýceu, v kruhu svojich učených druhov a profesorov. V roku 1835 sa preto vrátil do Bratislavy a vrhol sa do práce. Začal prednášať dejiny Slovanov a slovanskú literatúru a rýchlo sa stal vodcom študentov, ktorí sa združovali v rámci Spoločnosti česko-slovanskej v mene slovanskej vzájomnosti.
V roku 1836 na sviatok sv. Juraja inicioval pamätný výstup na Devín, kde si spoločne s rovnako rozmýšľajúcimi študentmi, vzdelancami odprisahali zasvätiť svoj život národu. Na pamiatku na tento sľub si pridali k svojmu rodnému menu aj slovanské. Štúr si vybral meno Velislav.
Pre svoje aktivity čelil Štúr mnohým konfliktom s maďarskými úradmi, ktoré sa snažili potlačiť jeho činnosť. V roku 1838 preto odišiel na dva roky študovať do nemeckého Halle, kde prehĺbil svoje znalosti z jazykovedy a filozofie. Do rodných krajov sa vracal cez Prahu, kde sa stretol s Jaroslavom Pospíšilom, ktorý bol hlavným redaktorom časopisu Květy. Na jeho prosbu pokračoval v ceste cez Hradec Kralové, aby navštívil Jaroslavovho otca, ktorý bol známym českým národovcom a kníhtlačiarom. Počas návštevy si Štúr pri páde zranil ruku, čo si vyžiadalo jeho liečenie. Ošetrovateľkou mu bola mladá 19-ročná Mária Pospíšilová, mladšia sestra Jaroslava. Štúr jej venoval aj báseň plnú citov.
Žiaľ, tento vzťah nemal šťastný koniec. Po návrate do Bratislavy prišiel Štúr do prostredia, ktoré bolo vystavené maďarizačným snahám zo strany grófa Zaya, ktorý sa stal generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi v Uhorsku. Mal na starosti aj fungovanie evanjelických lýceí a predsavzal si, že jediný jazyk, ktorým sa tam bude učiť, bude maďarčina. Ľudovít Štúr sa tak pustil do práce, do boja.
V roku 1842 bol Štúr jeden z iniciátorov Slovenského prestolného prosbopisu, prvého verejného politického vystúpenia slovenského národného hnutia, ktoré bolo aj cisárskemu dvoru. Začiatkom roka 1843 bol tak odvolaný z postu námestníka profesora Palkoviča. Na protest proti tomu odišlo v marci 1843 z bratislavského lýcea 22 študentov do Levoče, kde pokračovali v štúdiu.
Jeho odvolanie mu umožnilo naplno sa venovať reforme slovenského jazyka, výsledkom čoho bola kodifikácia spisovnej slovenčiny spolu s priateľmi Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom v júli 1843 v Hlbokom. Štúr sa rozhodol opustiť češtinu a bernolákovčinu, ktoré boli vtedy literárnym jazykom Slovákov, a vytvoriť vlastnú slovenskú spisovnú normu založenú na stredoslovenskom nárečí, ktoré považoval za najzrozumiteľnejšie a najbližšie slovenskému ľudu. Jeho slovenčina sa riadila fonetickým princípom („píš, ako počuješ“), pričom zo začiatku odmietol používanie ypsilonu (y, ý) a používal jednoduchšie pravopisné pravidlá.
Ľudovít Štúr bol presvedčený, že iba jazyková jednota môže zabezpečiť aj národnú jednotu. Svoje myšlienky predstavil v kľúčových dielach ako „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“ (1846) a gramatike „Nauka reči slovenskej“. V týchto prácach položil základy moderného slovenského jazyka. V roku 1845 získal Štúr povolenie na vydávanie politického a literárneho týždenníka Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski. Ako hlavný redaktor v nich presadzoval národné a sociálne požiadavky Slovákov v Uhorsku a kritizoval maďarizačnú politiku. V decembri 1847 bol zvolený za poslanca uhorského snemu za mesto Zvolen. Vo svojich prejavoch požadoval zrušenie poddanstva, zavedenie občianskych práv a používanie slovenčiny v školách a úradoch.
Neostal však iba pri jazykovedných otázkach. Keď v roku 1848 vypukli revolučné udalosti v celej Európe, aktívne sa zapojil do boja za národné práva Slovákov. Spolu s Hurbanom a Hodžom založil 19. septembra 1848 Slovenskú národnú radu a zorganizoval ozbrojené slovenské povstanie. Pre svoju aktivitu bol prenasledovaný maďarskými úradmi, skrýval sa a bol naňho vydaný zatykač. Cisárovi Františkovi Jozefovi odovzdal žiadosť s požiadavkou územno-politicky vyčleniť Slovensko z Uhorska a podriadiť ho ríšskym úradom. Ich prosbe nebolo vyhovené a po ukončení bojov bolo v novembri 1849 slovenské dobrovoľnícke vojsko rozpustené.
Po neúspechu revolúcie žil Štúr posledné roky svojho života v ústraní. Jeho život postihla séria tragických udalostí. Najprv v roku 1851 krátko po sebe zomrel jeho starší brat Karol a následne jeho otec. Štúr sa preto rozhodol presťahovať do Modry, kde pomáhal bratovej vdove s výchovou ich detí. Tu napísal svoju knihu Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorej predstavil svoju idealizovanú víziu sveta, ktorý mal prísť.
Na týfus zomrela predčasne v roku 1853 aj vzdelaná žena Adela Ostrolúcka, ktorú si veľmi vážil a mal k nej blízko. Na jej počesť zložil báseň, kde velebí jej lásku ku rodnému kraju. Úmrtím Adely však Štúrova osobná tragédia nekončí, krátko na to, o niekoľko mesiacov umrela a aj jeho matka. Tragické udalosti ukončila poľovačka 22. decembra 1855, ktorá zavŕšila život významného jazykovedca. Ľudovít Štúr sa na nej nešťastne postrelil do nohy a 12. januára 1856 zraneniu podľahol, vo veku 40 rokov.
Štúrova odvaha, principiálnosť a neoblomnosť sú inšpiráciou pre celé generácie a je to tak dodnes. Jeho odkaz žije v každom slove, ktoré v slovenčine vyslovíme či napíšeme. Na jeho počesť bolo v roku 1948 bolo premenované mestečko Parkany na Štúrovo.
Miesta spojené s Ľudovítom Štúrom:
Uhrovec, Bratislava, Devín, Hlboké, Dobrá Voda, Myjava, Záhorská Ves, Modra